História a súčastnosť Kresťanská poézia Príbehy na zamyslenie Svedectvá    

TOMÁŠ (pastor zboru ACS Hlohovec)

Môj život od začiatku bol poznačený náboženstvom, ktoré som za detstva v nadšení prijímal, ale v čase dospievania kvôli nepochopeniu a nenaplneniu svojich životných potrieb postupne opúšťal. Môj život bol charakteristický hľadaním zmyslu, slobody, pravdy. Hoci som veril v existenciu Boha, v žiadnom prípade som to nevidel ani nehľadal v ňom resp. v kresťanstvo. Bojoval som o svoje miesto na zemi svojim spôsobom. To sa odrazilo na rozbitých vzťahoch a problémoch v škole, internáte, rodine. Ako človek hľadajúci pochopenie, prijatie a uplatnenie, som čiastočne tieto veci nachádzal v prispôsobovaní sa môjmu okoliu – čo vyvrcholilo v alkohole, cigaretách, drogách, nemorálnych vzťahoch a v špinavých peniazoch. Tu som sa cítil bezpečný a prijatý aspoň medzi priateľmi, ktorí robili to isté. Hoci som vo vnútri cítil, že to nie je správne, veril som si, že tu nájdem slobodný život. V takomto rozpoložení ma stretlo dievča (spolužiačka) a rozprávala mi o živom vzťahu s Ježišom Kristom. No v tom čase už som bol viac než ďaleko od kresťanstva – nenávidel som cirkev, kresťanov a všetko, čo s tým malo niečo spoločné. Toto dievča som vysmial a ponížil. No neubránil som sa vnútornému hlasu, ktorý mi hovoril že aké by to bolo nádherné keby to bola pravda.

Netrvalo dlho, keď ma môj spôsob života zrazil na kolená – do depresie, strachu a beznádeje z budúcnosti. Tu som si spomenul na svedectvo dievčaťa a začal som zúfalo volať: „Bože ak si ak existuješ ty vidíš môj život, vidíš že nechcem už žiť takto, ale inak neviem, ak si tak ma nauč žiť. (Ak to urobíš budem ti slúžiť).“

O týždeň na to som sa ocitol na kresťanskom stretnutí a počul o Božej láske, Ježišovej smrti za naše hriechy a o jeho zmŕtvychvstaní a moci meniť ľudské životy aj dnes. Bol som šokovaný láskou, radosťou a spokojnosťou prúdiacou z ľudí okolo mňa. Tu som si povedal – „toto chcem.“ Onedlho som padol na kolená a vyznal Bohu hriechy a všetko čo som cítil, že zarmucovalo Boha v mojom živote a poprosil som ho, aby prevzal kontrolu nad mojim životom a zmenil ho. V ten moment som pocítil ako na niečo (niekto) plní vnútri pokojom, ako všetka zloba, nenávisť, horkosť sa vyplavuje zo mňa von. Nemohol som sa udržať aby som pri tom neplakal. Odrazu som sa cítil zaplavený láskou, prijatím, odpustením a bolo to niečo čo som nikdy necítil, nezažil, nepočul, nevidel. Až neskôr pri čítaní Biblie som zistil, že to bolo to, čo povedal Ježiš: „Nikoho kto ku mne príde, nevženiem von a nikto ich nevytrhne z mojej ruky.“ Bol to sám živý Ježiš Kristus, ktorý vtedy vstúpil do môjho života.

Odvtedy môj život nepokračoval ako predtým a je to tak až do dnes. Dnes už viem, čo som celý život hľadal, lebo v ňom som to našiel. Prijatie, pochopenie, lásku, radosť, pravdu a uplatnenie. Krátko potom ako som spoznal Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa mi ukázal, že má pre môj život zámer, ktorý som s radosťou a nadšením prijal a chodím v ňom až do dnes, totiž zvestovať posolstvo lásky a nádeje Ježiša Krista všetkým ľuďom, ktorý ho nepoznajú, dávať nádej tým, ktorý žijú v strachu a beznádeji a ukazovať láskou Kristovu tým, ktorý majú zranené srdcia. Lebo ak Boh zmenil môj život môže a chce aj iných.

 

FIONA
Boh má pod kontrolou búrky života.

Som vďačná za mojich rodičov, ktorí neboli len „papieroví kresťania“, ale mali osobný vzťah s Ježišom Kristom a tak viedli do tohto nádherného vzťahu s Bohom tiež i mňa.

Vedela som čo je to byť prijatá a milovaná svojou rodinou a Bohom už od malička.

V mojich 11-tich rokoch som však bola vyzvaná pre vlastné rozhodnutie nasledovať Ježiša, čo som aj urobila. V tom čase som si uvedomila, že Ježiš je Spasiteľ, a že iba On ma môže zachrániť od pekla.

V mojich 15-tich rokoch však moja matka náhle ochorela na rakovinu a po pol roku nato zomrela. Bola to veľká výzva pre mňa a moju vieru. Ale veľmi silno som cítila, že môj život je v Božích rukách. On je nad všetkým. Takže som nikdy neobviňovala Boha za stratu mojej matky. V tom čase som zažila hlboké potešenie a bezpečie od Neho a cez mnohých veriacich okolo mňa.

Napriek tomu skúsenosť priskorej straty mojej matky ma poznačila v rokoch môjho dospievania hlavne v dvoch oblastiach: strach zo smrti a problémy vo vzťahoch. Bála som sa, že každý príznak bolesti v mojom tele bola tá istá choroba ako mala moja matka a tiež moje vzťahy neboli vždy najzdravšie.

V nasledujúcich rokoch som však zažila silný Boží zásah. Pri jednej príležitosti som bola okamžite oslobodená zo spomínaného strachu a neskôr som tiež prežila uzdravenie z problémov v mojich vzťahoch. Boh tiež obnovil úžasne vzťah s mojim otcom, ktorý sa po matkinej smrti veľmi zhoršil.

Dnes som vydatá za úžasného muža, ktorý zdieľa so mnou tú istú vieru, ktorá je tým najväčším základom v našom manželstve.

Som vďačná Pánu Bohu aj za naše dve dcéry, ktoré môžu vyrastať v prostredí Božej lásky a prijatia.

Ani pre nás nie je život vždy prechádzka ružovou záhradou, ale zažili sme a vieme, že Boh je stále s nami a práve On nám pomáha vysporiadať sa s každou výzvou, ktorú život prináša.

 

ADRIKA

 

"...Kristus Ježiš prišiel na svet spasiť hriešnikov,

z ktorých prvým som ja..."

1.Tim. 1,15

 

Toto sa stalo v mojom živote, ale pekne po poriadku. Volám sa Adriana a pochádzam z neveriacej rodiny. Rodičia tvrdia, že sú katolíci, ale v našej rodine sa nikdy o Bohu nehovorilo, nechodili sme do kostola, nemodlili sme sa...  Boh bol v našej rodine „tabu“. Vyrastala som bez Boha. Musím povedať, že napriek tomu, že rodičia neboli veriaci, snažili sa podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia nás vychovávať a dávať nám podľa možnosti aj lásku, ale len tú ľudskú. Snažili sa zabezpečiť nám všetky ľudské potreby, ale v našej rodine bolo málo komunikácie. Rodičia pracovali a nemali čas sa nám toľko venovať. Po citovej stránke som dosť strádala a cítila som sa prázdna. Vlastne ja aj spolu s bratom sme mali „svoj svet“. Nemali sme veľmi dobrý vzťah a skôr panovala medzi nami nenávisť ako porozumenie. Každý sme žili svoj život.

V čase keď som možno mala všetko: priateľov, priateľa, rodinu, prácu .... možno by som si mohla povedať, že veď nič mi nechýba, tak v tomto čase som si pripadala veľmi prázdna, opustená, sama. Prechádzala som pocitmi totálnej prázdnoty a ako keby mi niečo chýbalo, čo by naplnilo moju prázdnotu. Bolo obdobie nežnej revolúcie, kedy nastali zmeny na Slovensku a knižný trh, televízia a rôzne médiá začali ponúkať veci, ktoré boli dovtedy zakázané. Tú svoju prázdnotu som začala napĺňať rôznymi okultnými vecami: veštením z kávy, horoskopy, čítanie budúcnosti z ruky... a rôzne ďalšie veci a  začala som si k tomu kupovať rôznu literatúru. Tiež ma veľmi zaujímalo čo bude po smrti. Táto otázka ma trápila od detstva. Vždy keď niekto zomrel, tak som sa tým veľmi intenzívne zaoberala. Zvlášť keď som mala trinásť rokov a zomrel môj najobľúbenejší člen rodiny: dedko. to bola pre mňa najhoršia strata. Takže otázka smrti ma prenasledovala celé tie roky. Zrazu som na trhu objavila knihu „Život po živote“, ktorú písal jeden človek, ktorý sa zaoberal klinickou smrťou.

Toto bol čas hľadania pre mňa. Pracovala som vtedy v Keramike v Siladiciach a po materskej dovolenke k nám prišla pracovať jedna žena, ktorá bola sedem rokov na materskej a zavtedy sa jej narodili traja synovia. Táto sestra začala nám rozprávať o Ježišovi a jeho láske. Keď to začala hovoriť, tak sa ma to začalo veľmi dotýkať. Mňa, takú hriešnicu by mohol Boh milovať? Skôr som mala vždy pocit, že ja pôjdem do pekla, lebo nie som veriaca. Ja som bola dovtedy najväčší náboženský odporca a robila som si posmech zo všetkého kresťanského. Na internáte som mala spolubývajúce, ktoré hovorili o Bohu, ale ja som ich vždy vysmiala. Lenže toto bol asi pre mňa ten správny čas, kedy bolo moje srdce pripravené. Pán to asi tak zariadil, že túto sestru posadili v práci vedľa mňa, lebo kolegyňa, ktorá sedávala vedľa mňa, bola na PN-ke so synom. Popri práci sme sa rozprávali o Bohu a o jeho láske. Hlboko sa ma to dotýkalo a mala som veľmi veľa otázok. Nestačilo mi to v práci a tak som túto kolegyňu pozývala k sebe domov a rozprávali sme sa ďalej. Dodnes neviem čo všetko som sa jej pýtala, ale ona bola so mnou veľmi trpezlivá a slúžila mi. Okrem mňa sa v Keramike znovuzrodili aj ďalšie štyri dievčatá a mali sme tam zrazu "skupinku". Mali sme tam dosť veľké tlaky, diabol sa snažil útočiť z rôznych strán. Som Bohu veľmi vďačná za to obdobie. Ale neodradilo ma to. Chcela som o Bohu vedieť stále viac.

Mnoho vecí sa zmenilo v mojom živote a Pán urobil úplné zmeny v mojom rebríčku hodnôt. Aj keď nie vždy bolo ľahko aj tak viem, že nič lepšie ma nemohlo v živote stretnúť. Občas prišli pochybnosti, sklamania, znechutenia, ale zo všetkého toho ma vytrhol Pán a verím, že ešte bude vytrhovať, lebo On je s nami až do skonania sveta.

 

Marianna                                                                                                                                                                                                              

Od malička som vyrastala v náboženskej rodine. Verila som, že Boh existuje, ale nikdy som nemala osobný vzťah s Ním. Nerozprávala som Mu to čo cítim, čo prežívam, čo si myslím. Môj rozhovor spočíval v tom, že som si „odrapkala“ modlitbu a to bolo všetko. Neskôr som začala rozmýšľať nad otázkami, ktoré sa týkali môjho života. Aký má môj život zmysel? Prečo som na svete? Pre koho žijem, na čo vlastne žijem? „Žijem len na to, aby som sa narodila, pár rokov žila a potom zomrela“. Aké poslanie, plán mám na tomto svete? Hľadala som niečo, alebo niekoho kto by mi na tieto otázky odpovedal. Až keď k nám prišla na Sihoť skupinka ľudí, ktorí robili program pre deti, vtedy som dostala odpovede na tieto otázky.

Nie som tu náhodou. Žijem tu preto, lebo Boh to tak chcel, On ma stvoril. Zaujíma sa o mňa, má konkrétny plán s mojím životom a v tom pláne so mnou počíta. Hovorím si to chcem, aby Boh so mnou počítal vo svojom pláne. Čo mám urobiť? Prijať Ježiša Krista do svojho srdca za svojho Pána a Spasiteľa. A tak som to urobila. Cítila som zmenu vo svojom živote, ale nedokázala som odovzdať Bohu všetky svoje starosti, problémy. Bála som sa, čo si o mne budú rozprávať kamarátky a či ešte budem mať kamarátov a takisto rodina. Veľké problémy mi robil otec, zakazoval mi chodiť na skupinky, zhromaždenia, zakazoval mi čítať Bibliu. Postupne môj vzťah s Bohom ochladol. Nedokázala som dať Ježiša vo svojom živote na prvé miesto.

Ale Boh dal všetko čo mal, svojho jednorodého Syna – Ježiša Krista za mňa.

Začala som si žiť život, do ktorého sa nebude starať nikto. Byť Pánom môjho života Ja“. Začalo to zábavami, alkoholom, cigaretami. Postupom času som si nevedela predstaviť zábavu bez cigariet a alkoholu. Ostala som závislá. Bolo to horšie a horšie, nebavil ma život. Až keď som išla na J-camp, začala som pozorovať ľudí ako sa k nám chovajú s láskou, vyžaruje s nich radosť a pokoj. Hovorím si: „Čo to je?“ Zistila som, že je to láska Kristova. Taktiež tam bola výzva - kto chce prijať Ježiša. Nevedela som, čo mám spraviť. Mám ísť, alebo nie, pretože sa vo mne odohrával boj. Jedna strana hovorila choď a druhá nechoď, veď život s Bohom poznáš, pár mesiacov O.K. a potom si  v starom živote, nestojí ti to za to. Život s Bohom je o ničom. Nakoniec som nešla. Až jedna situácia, ktorá sa stala mi otvorila oči. Po príchode domov s tábora sme išli na druhý deň pozrieť s kamarátkou na Dubník Švajčiarov, ktorí tam ešte pár dni ostali, cestou domov sa stala jedna vec, ktorá ma prinútila rozmýšľať nad mojím životom. S kamarátkou sme išli peši z Leopoldova do Hlohovca pretože nešiel autobus. Ja som išla bližšie k ceste a zrazu za nami niečo zaškrípalo. Obzriem sa a na mňa sa rútilo auto. Kedy ma kamarátka nepotiahla, asi by ma prešlo. V tej chvíli som zostala stáť ako „soľný stĺp“. Celý život sa mi premietol v hlave. Hovorím kamarátke, akú výhodu má, že keby sa jej niečo stalo, alebo dokonca zomrie, vie že Ježiš je pri nej a ide do neba, ale ja viem že by som iste išla do pekla. Mala som strach zo smrti, nechcem žiť viac v pochybnostiach, či idem do pekla, alebo do neba, ale chcem mať istotu večného života.

Chcem žiť naplno s Bohom, bez akýchkoľvek okolností a mať istotu spasenia, bez ohľadu na to čo si o tom myslia priatelia a moja rodina. A tak na jednej akcii „SUPER NATURAL“ som sa rozhodla odovzdať svoj život Bohu, takisto sa ma tam dotklo slovo, ktoré bolo hovorené. O tom, že Boh miluje hriešnika aj človeka, ktorý zabil. Hovorím si ako je to možné a povedal asi toľko, keď chceš môžeš cítiť Ježišovu lásku v tejto chvíli ak sa rozhodneš Ho pozvať do svojho srdca, bez ohľadu, nato že si hriešny. Nemusíš sa hrať na „dobrého“, ale môžeš k Nemu prísť so všetkými chybami, problémami, starosťami, nemusíš sa hrať na niečo čo v skutočnosti nie si.

Chcem v tejto chvíli cítiť Jeho lásku, Jeho dotyk, objatie. Odovzdala som život Bohu nanovo. Prišla som pred Neho taká špinavá so svojou závislosťou a povedala som Mu, že mám problém s cigaretami, alkoholom a zábavami a nedokážem sa toho zbaviť. Prosím, pomôž mi. Roztrhala som posledný balík cigariet aj keď som vedela, že zajtra, keď budem vstávať praskne mi hlava od bolesti a budem si musieť zapáliť. Bože dávam Ti moju závislosť, zober ju odo mňa, teraz mám lepšie a to Teba. Na druhý deň som bola celý deň pred Bohom na kolenách a plakala som, pretože som si uvedomila svoju hriešnosť. So svojich hriechov som činila pokánie. Zmenilo sa odvtedy veľa vecí v mojom živote. Dokážem milovať svojich nepriateľov, iný pohľad mám na svet. Boh ma zbavil závislosti z jedného dňa na druhý. Za to som Mu moc vďačná, ako aj za iné veci. Nepotrebujem chodiť na zábavy, fajčiť, piť alkohol, pretože mám Ježiša. On je zmyslom môjho života, v Ňom mám všetko, čo potrebujem – radosť, pokoj, lásku a šťastie.

Viem, že žiadny človek nie je dokonalý, robí chyby, ale Boh je ten, ktorý chce tieto chyby odstrániť z tvojho života a záleží len na tebe, ako sa rozhodneš. Či Mu dáš šancu, aby pracoval na tvojom živote. Čo ma drží až dodnes je to, že Boh mi nevyčíta keď padnem, ale prijíma ma vždy s otvorenou náručou.

 

Lívia 

Vyrastala som v evanjelickej rodine. Moji rodičia aj starí rodičia z oboch strán boli veriaci, v rodinách sa čítala Biblia a spievali sa chvály Bohu. Ako dieťa som bola Pánom dotknutá a úprimne som ho hľadala, k Bohu ma viedli najmä mama a stará mama. Bola som plná radosti a lásky, mala som nádherné detstvo uprostred krásnej prírody. Čas plynul. Pominula základná škola. Prišla stredná škola, bolo obdobie socializmu a normalizácie. Hoci som stále verila v Boha, už som Jeho prítomnosť už tak nepotrebovala. Užívala som si radosti stredoškolského, ale najmä vysokoškolského života v Bratislave. Kamaráti a kamarátky, diskotéky, bary, rušný život v Bratislave a osobná prehra. Život, ktorý mnohí žijú na vysokej škole aj teraz. Až pokiaľ, kým si človek neuvedomí celú životnú tragédiu a nezmyselnosť takéhoto bytia. Až pokiaľ, kým si človek neuvedomí, že pobyt na tomto svete je príliš krátky, než aby ho premárnil v hriechu bez Boha. V zúfalstve som čítala: 1.Jána 8 „Ak hovoríme, že nemáme hriech, sami seba klameme a nie je v nás pravda. Ak vyznávame svoje hriechy, On je verný a spravodlivý aby nám odpustil hriechy a očistil nás od všetkej neprávosti“. Zachvátila ma radosť a pokora. Chválila som Pána za Jeho milosť. Po zamatovej revolúcií pokračoval môj kresťanský život v kostole. Takýto život ma však nenapĺňal. Hľadala som vzťah so živým Bohom. Podporovali ma v tom i moji rodičia, sestra i muž. Tento vzťah som našla v spoločenstve znovuzrodených kresťanov v AC. Život bol zrazu hodnotný, zmysluplný, v Božej autorite a plnení Božej vôle. 

Milý čitateľ, prajem Ti spoznať Pána Ježiša a pozvať ho do tvojho života. On sa o Teba postará a bude Ťa meniť.

 

 

Paulína

Boh má plán pre každého. On veľmi túži, aby všetci ľudia našli cestu k nemu. A k tomu si používa rôzne spôsoby. V mojom živote si použil dvojicu mladých prednášajúcich, ktorí prišli prednášať na školu, ktorú som navštevovala aj ja. Rozprávali o veciach, ktoré mladých zaujímajú, ako sú napríklad láska, vzťahy, sex. Na konci sa za nás modlili. Ešte nám rozdali pozvánky na stretnutie a odišli. Pamätám si, že ma to veľmi zaujalo a tak som prišla na dané stretnutie, ktoré bolo ešte zaujímavejšie. Čas ubiehal a Vianoce sa blížili. Žila som si svoj život ďalej a dôležité bolo: ukázať sa v nedeľu v kostole, ale osobne som bola veľmi vzdialená od Boha aj keď som o ňom veľa vedela. Cez Vianoce 2001 som dostala pozvanie na vianočné stretnutie, na ktoré som išla s radosťou ale i s obavami. A to bol ten „dôležitý“ deň pre mňa. Jedna priateľka mi počas stretnutia porozprávala: „Ako spoznať Boha osobne.“ Pre mňa bolo dôležité vedieť, že nielen kňazi a rehoľné sestry môžu mať vzťah s Bohom, ale každý kto mu otvorí svoje srdce, prijme jeho lásku a uverí jeho slovu. A tak som mu odovzdala svoj život, taký aký bol, čiže plný hriechu. Od toho dňa ma jeho láska posúva bližšie k nemu, premieňa ma na jeho obraz a napĺňa ma. Pretože on je verný a milujúci Pán, priateľ a vodca. Veď skús to sám: „Hľadaj ho a On sa ti dá nájsť“.

 

 

 

JANA

Volám sa Jana a znovuzrodila som sa pred viac ako 10-timi rokmi. Pán Boh ma ku sebe vždy ťahal. Už ako malá, keď mi bolo ťažko, som vedela: starká a Ježiš ma ľúbia. Bavilo ma chodiť do kostola, ísť na prijímanie, jednoducho splývať s davom. Pri spovedi sa duchovnému nepozdávalo, že nejdem podľa pravidiel: „Kedy si bola na prvom prijímaní? a ja, že „Čo to je?“. Hneď na druhý deň k nám prišiel a zapísal ma do prípravky. Najskôr som išla na prvé prijímanie a onedlho na birmovku. Čakala som niečo super. Veď to malo byť vyliatie Ducha Svätého, nie? Ale nebo sa neotvorilo, ani zem sa nezatriasla. Navyše to bolo krátko po prevrate a nás birmovancov bolo nastúpených okolo kostola asi sto. Bola som sklamaná. Odvtedy som na bohoslužby nechodila tak často. Moje večerné modlitby vyzerali asi tak, že ak Boh je, pomodliť sa treba ak nie je 2 minúty ma nezabijú. To už som bola stredoškolák. V prvom ročníku ku nám prestúpila Silvia z Nitry. Krátko znovuzrodená super baba. Často rozprávala o „zhromku“ a tatinovi (tak volali pastora). Samozrejme, že som bola zvedavá. Prvá návšteva zhromaždenia bola ako návšteva u Marťanov. Mňa, dovtedy neviditeľnú každý zdravil, usmieval sa, pýtal sa ako sa mám. Odvtedy sa ma už nezbavili. Priznám sa, že som tam chodila hlavne kvôli ľuďom. Jedna rodinka so 6-timi deťmi si ma vzala pod krídla a trpezlivo viedla k Bohu. Nasávala som u nich lásku ako švédska utierka na prach. Možno je to divné, ale postarať sa o seba  musím sama. Až po štyroch rokoch od prvej návštevy zboru na biblickej škole Pán otvoril nejakú závoru a mne došlo, že Boh je milujúci Ocko. Taký skutočný, že cítim jeho blízkosť. Že on je ten perfektný, super, milujúci, naj Ocko.

 

 

ĽUBOŠ

Ako som uveril? Dobrá otázka. Pre niekoho ľahká, pre iného ťažká. Mne sa to podarilo vďaka Bohu a mojej práci.

Pracoval som a ešte stále pracujem ako stolár. Prvý silnejší kontakt s Bohom som mal na jednej fuške u br. Stana Kunáka. Ale väčší význam som tejto skúsenosti neprikladal. Neskôr som bol opäť na fuške, pre zmenu u br. Libora Najmana. S ním som síce nehovoril o Bohu a znovuzrodení, ale niečo sa mi na tom človeku v kútiku srdca „nepozdávalo.“ (Nič v zlom).

Po nejakom čase, asi o päť rokov neskôr, mi zavolala zákazníčka (tiež kresťanka), že potrebuje položiť parkety. Počas práce som zistil, že sestra Janka je slobodná, bezdetná a navyše aj veľmi pekná. Po určitom čase sme sa začali spolu kamarátiť. Na našich stretnutiach som sa chcel rozprávať o bežných veciach a problémoch, no Janka mi neprestajne svedčila o Pánovi Ježišovi. Napokon nado mnou zvíťazila zvedavosť a šiel som s ňou do zhromaždenia. Až tam som pochopil, čo sú základy kresťanstva a prečo vlastne Pán Ježiš Kristus zomrel za nás na dreve kríža.

Dnes som s Jankou šťastne ženatý a spolu máme prekrásny Boží dar – Dášku.

 

 

 

Katarína 

Bolo raz jedno dievčatko a žilo si ako princezná. Mala všetko. Mamu, ktorá sa o ňu starala, ocka, sestričku, aj bračeka. Táto rodinka bola ako z rozprávky. Dievčatko vyrastalo šťastne a malo vždy kopec hračiek. Jedného dňa sa však všetko zmenilo. Ako toto dievčatko rástlo, zmenilo svoj pohľad na svet. Už sa jej nežilo ako v rozprávke. Tak sa rozhodla, že nechce mať obyčajný život, ale chce si ho užiť čo najviac. Rozhodla sa preto s týmto životom bojovať a užívať si ako sa len dalo. V tomto čase, už z nej stala pubertiačka, začala chodiť na diskotéky, do barov, mala veľa kamarátov a kamarátok a vlastne všetko, čo si mohla priať. Ale necítila sa šťastnejšia. Uvedomila si, že to takto nejde ďalej, no nevedela čo sa s tým dá robiť. Raz stretla chalana s ktorým sa cítila zvláštne, inak a zároveň veľmi výnimočne. No a ako to v takej rozprávke chodí...NIE. Toto nie je typická rozprávka. Ten chlapec bol zvláštny tým, že nerozprával len o sebe, ale o Bohu, o tom kto to je a čo urobil. To dievčatko, teraz už mladá dáma, mu uverila. Ubehlo pár týždňov a začala chodiť na kluby, kde sa zoznámila s novými ľuďmi. Našla si nových kamarátov a tí ju pozvali na tábor pre mladých – Ružinú. Na tomto tábore spoznala kto Boh skutočne je, že zomrel na kríži aj za jej život a , že sa  o ňu stará. A ona sa presne  6.7.2002 rozhodla dať svoj život Bohu. Ako to tak presne viem? Pretože to dievčatko som ja. Moje meno je Katarína a dnes mám už 22 rokov. Už štyri roky žijem s Bohom a môj život je šťastnejším než hocikedy predtým. Nie je ľahší, ale teraz ma aj napĺňa. Boh mi zasľúbil, že bude so mnou a ja mu verím.  Prajem Vám, aby aj Vaše hľadanie bolo úspešné. Veď je napísané, že kto klope, tomu bude otvorené.

 

Zdenka

Ako som prijala Pána Ježiša A ako sa stal mojím osobným Pánom, Priateľom a Spasiteľom?

Môj život bol od začiatku  poznačený náboženstvom, ktoré som počas detstva v nadšení prijímala, ale v čase dospievania a nenaplnenia svojich životných potrieb som postupne opúšťala. Verila som, že Boh existuje, ale nikdy som to nevidela ani nehľadala v ňom kresťanstvo. Niekedy cez jarné prázdniny v roku 1999-2000 som na Sihoti stretávala ľudí, ktorých som vôbec nepoznala, tí ľudia chodili na Sihoť  a robievali tam bábkové divadlo, spievali detské kresťanské piesne. Vôbec som nevedela kto to vlastne je. V takomto rozpoložení som stretla ľudí, ktorých veľmi dobre poznáte, a rozprávali na detských misiách o živom vzťahu s Ježišom Kristom. Uvedomila som si, že môj život nemá zmysel takto žiť. Mala som túžbu spoznať Pána Ježiša bližšie a osobne, a tak som začala zúfalo volať: ,,Bože ak si, ak existuješ, ty vidíš môj život, vidíš, že nechcem takto žiť, ak žiješ tak ma nauč žiť“.  Ľudia, ktorých dobre poznáte, chodievali na Sihoť a rozprávali nám svedectvá ako im sám Ježiš Kristus zmenil život. Asi o dva mesiace po detskej misii som ocitla na kresťanskom stretnutí, a tam som počula o Božej Láske, Ježišovej smrti za naše hriechy, a že Boh môže meniť ľudské životy aj dnes. Mohla som pochopiť, že vzťah s Bohom môže mať každý človek, lebo každý človek je stvorený pre vzťah s Bohom. Tu som si povedala – toto chcem a chcem žiť ako títo ľudia, ktorí žijú pre Pána Ježiša. Od malička som bola vedená k viere v Boha. No hriechy, ktoré som  robila ma oddeľovali od neho. Žila som ako sa mi páčilo, aj keď som vedela, že to nie je dobre. Vyznala som Bohu všetky moje hriechy, a zrazu som sa cítila zaplavená láskou, prijatím a odpustením. Môžem povedať, že bol to sám živý Ježiš Kristus, ktorý mji otvoril oči a vstúpil do môjho života. Ježiš Kristus klopal na moje srdce, a ja som mu otvorila dvere, odvtedy Ježiš Kristus žije v mojom srdci. Som vďačná Bohu za to, že mi otvoril oči, a že zmenil môj život. Chcela by som poďakovať tým, ktorí robili detskú misiu- ďakujem Tomášovi, Adrike, ale aj ostatným z detskej misie. Ďakujem vám za to, že skrze vašu službu na Sihoti, som mohla prísť bližšie k Bohu, ďakujem vám za vašu službu a prajem vám veľa Božieho požehnania. Boh klope na dvere ak tvojho srdca. 

Čo dodať- život s Pánom Ježišom sa oplatí!!!!

 

Marek

Pochádzam z katolíckej rodiny. Ako malý chlapec som často chodil do kostola a mal som strach z kostolnej atmosféry. Keď som bol starší môj záujem o vieru prestal. Dospievanie som prežil normálne ako každý, ale viac menej to vo mne o kresťanstve, o viere a o Bohu vyvolávalo otázky.

Môj životný optimizmus skončil asi v 20-tych rokoch môjho života. Vtedy som spoznal aký je svet zlý a plný pretvárky. V tom čase som býval často chorý a taktiež som prvýkrát siahal po Biblii. Mal som neustále horúčky a pripisoval som to čítaniu Biblie. Vyústilo to do uvažovania o ukončení života, ale Boh mal so mnou iné plány.

Moja túžba čítať túto knihu podnietilo, že je považovaná za najčítanejšiu knihu vôbec. V práci, v pivovare – Limco som poznal kolegu, ktorého sestra bola znovuzrodená kresťanka. Mal som s ňou rozhovory o Bohu a dostal som pozvanie na evanjelizáciu s Dánmi konanú v Základnej umeleckej škole v Hlohovci. Na evanjelizácii som bol dotknutý svedectvami, scénkami a osobným rozhovorom s Tomášom. V ten večer som prijal Ježiša ako osobného spasiteľa a záchrancu. Môj život nadobudol nový zmysel a prešla ma chuť ukončiť môj život. Celý život sa mi zmenil od základu.

Život s Ježišom je úžasný, aj keď je niekedy ťažký, ale oplatí sa. Dáva zmysel a chuť žiť pre stratených vôkol nás.

Boh ma zachránil a vypočul, keď mi bolo najťažšie a keď som k nemu volal. Viem, že Ježiš je záchranca a vykupiteľ pre všetkých beznádejne stratených. Vďačím mu za svoj nový zmysel života.

 

ALICA

Bol mrazivý februárový deň 1992. Asi dva mesiace sme Stano, ja Bibiánka vtedy 1,5 ročná chodili do zboru v Topoľčanoch. V ten deň som sa v obývačke v našom topoľčianskom byte modlila. Kľačala som na kolenách a Pánovi som rozprávala o svojich vlastnostiach, problémoch. Vystrela som ruky k Pánovi a obliala ma úžasná jasná žiara, celým mojím telom prešlo úžasné teplo a pokoj. Tá žiara obmäkčila moje srdce. Pripomína mi to rozprávku o Snehovej kráľovnej, kde láska roztopila chladné, kruté kráľovstvo. Aj moje ľadové srdce roztopila láska Ježiša. Krutosť zmenil na nehu. Keď si spomínam na moje znovuzrodenie vždy ma oslní jasné svetlo a teplo. Bol to nádherný obraz a symbol zmeny môjho života. Ľad a chlad sa zmenil na teplo.

 

 

 

 

 

STANO

Milosť Božia znamená zľutovanie sa nad hriešnikom, vykúpenie – obetu Pána Ježiša Krista na kríži a –opäť náš postoj k tejto obeti. On nemusel, ale chcel prísť a zachrániť nás. Nemusel, ale podal záchranný pás, vystiera ruku. Máme však voľbu, slobodnú voľbu –chcem, alebo nechcem. Prijímam alebo odmietam. Potrebujem Boha, alebo si vystačím sám.

Ja som sa asi pred 12 rokmi stal Božím dieťaťom. Čo to znamená? Prijal som Jeho ponuku. Chcel ma navštíviť, klopal a ja som mu otvoril. Dovolil som mu posadiť sa na trón môjho života. Stal sa mojim Pánom a Spasiteľom.

Môj život sa pred tým podobal skôr na prežívanie ako na žitie. Žitie v svetskom slova zmysle je vlastne prežívanie –neviem odkiaľ idem a kam smerujem, život bez zmyslu. Život s Bohom, naopak, znamená plnohodnotný život, žiť naplno, žiť s vedomím hodnoty a významu života.

Prvý nepriamy kontakt s Bohom som prežil na škole, keď mi kamarát priniesol nejaké staré kresťanské knihy a Bibliu. Takáto literatúra bola v tej dobe prísne zakázaná. Nevenoval som však tomu mimoriadnu pozornosť, knihy som odovzdal otcovi komu boli adresované a viac som sa o túto oblasť nezaujímal.

Druhý kontakt, Božie volanie, som zažil pri čítaní knihy o posmrtných skúsenostiach pacientov v kóme, alebo tých ktorým na istý čas zlyhalo srdce a prežili klinickú smrť. Čiže boli určitý čas mŕtvy a vrátili sa medzi nás s „balíčkom“ zážitkov a nových zvláštnych skúseností, ktoré predtým nikdy nezažili. Mnohí z týchto ľudí sa po týchto skúsenostiach obrátili k Bohu a začali Ho nasledovať.

Začal som sa hlbšie zamýšľať nad tým, čo keď je to pravda. Veľmi ma táto kniha oslovila a zostal som dosť nepokojný a zároveň zvedavý. Rozmýšľal som, kto by mi to mohol potvrdiť, alebo dať dajakú hodnovernú odpoveď.

Bol som nalomený a hľadal som (Ho). Plané navštevovanie kostola po „zamatovej revolúcii“ ma neuspokojovalo. Vedel som, že musí jestvovať niečo viac ako len „opäť zapadnúť do davu“. Nechcelo sa mi veriť, že len o tom je to kresťanstvo a v konečnom dôsledku vzťah s Bohom. Postupom času sa návšteva omší začala podobať rutinnému chodeniu do práce. Nič mimoriadne a zvláštne, skôr povinnosť.

Neskôr, pri istom rozhovore som sa dozvedel o existencii Apoštolskej cirkvi v Topoľčanoch. Po rozhovore nasledovalo pozvanie. Keď nastal deň D, bolo chladné a sychravé nedeľné ráno. Hlavou sa mi preháňali rôzne myšlienky a musel som veľmi bojovať sám so sebou. Rozhodnutie navštíviť zbor sa menilo z minúty na minútu. Najprv som sa rozhodol že idem, potom že nie a stále dookola. Keď sa blížila deviata hodina, cítil som veľkú bázeň no zároveň aj túžbu a zvedavosť. Napokon som sa odhodlal a prišiel som medzi mojich budúcich bratov a sestry. To čo som prežíval a ako som sa cítil pri prvom kontakte s nimi nemusím azda rozoberať do väčších podrobností. Jednou vetou –bol som ako v siedmom nebi. Mal som rôzne obavy i očakávania, ktoré sa však akoby mihom ruky rozplynuli.

Stál som zoči-voči môjmu Pánovi Ježišovi, uveril som v Neho ako v môjho Pána a Spasiteľa, uveril som v Jeho zástupnú obeť na kríži. Uveril som tomu, že prišiel na svet zomrieť aby ja som mohol žiť a prijal som ho do svojho života. „Lebo tak miloval Bôh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v Neho nezahynul, ale mal večný život“ Ján 3,16.

Onedlho na to uverila v Pána aj moja manželka a začali sme pravidelne navštevovať zbor ACS. Neskôr sme sa obaja, z vlastného presvedčenia a rozhodnutia, nechali pokrstiť vodným krstom, čím sme potvrdili jednoznačnosť a úprimnosť nášho rozhodnutia ísť za Ježišom pred Bohom i pred ľuďmi.

Človek by si mohol myslieť, že od tohto momentu je život O.K., bez jediného problému, bez starostí. Opak bol však pravdou. Môj život sa začal komplikovať. Komplikovať preto, lebo som bol z milosti Božej vytrhnutý zo sveta a prenesený do Jeho kráľovstva. pánovi tohto sveta –satanovi sa moje rozhodnutie, zmena nepáčila, preto začal útočiť všetkými dostupnými spôsobmi a prostriedkami. Ľudia z môjho najbližšieho okolia ma začali považovať za blázna a fanatika, mnohí ma znenávideli a opovrhovali mnou -nech im je Pán milostivý. Dôvodom ich postojov bola skutočnosť, že už som nebol ako oni, mal som Pána, vieru, odlišné názory, pohľady, postoje a myšlienky. I keď mi niektorí veľmi ubližovali a chceli ma ničiť, čo ma zarmucovalo a bolelo, nehneval som sa na nich a modlil som sa.

Boh mi dával silu, požehnal ma za to a stál a stojí pri mne. Vždy dopustil a dopustí len toľko koľko som dokázal uniesť, nikdy nedal a nedáva nad moje sily a schopnosti.  Na každom mieste bol, je a bude so mnou, dotýka sa ma a môžem cítiť Jeho prítomnosť a pokoj. Prežívam úžasné svedectvá a zázraky, ktoré má viac a viac utvrdzujú v správnosti môjho rozhodnutia- veriť v Neho.

Žiť s Kristom je však oveľa viac a oveľa hodnotnejšie ako žiť s týmto svetom. Moje rozhodnutie bolo a je definitívne a nezvratné –Boh mi v tom pomáhaj. I keď prišli mnohé súženia, pohŕdania, nepríjemnosti, strach, úzkosť a neistota, nad všetkým stál a stojí Ježiš. Nikdy som týmto veciam nečelil sám, vždy bol pri mne a nikto nemal šancu –haleluja. Ježiš je môj Pán, Kráľ a Priateľ, je na prvom mieste v mojom živote. Nevymením Ho za nič na svete.

Miluje nás aj napriek pádom, rôznym myšlienkam a možno niekedy aj pochybnostiam. Je dokonalý a úžasný, vždy nám podáva pomocnú ruku. Slobodná vôľa, či voľba zostáva na tebe. Buď Jeho ruku uchopíš, alebo ju odmietneš.

„Hľa stojím pri dveriach a klepem. Keby niekto počul môj hlas a otvoril by dvere, vojdem k nemu a budem večerať s ním a on so mnou“ Zj. sv. Jána 3, 20.