História a súčastnosť Kresťanská poézia Príbehy na zamyslenie Svedectvá    

Príbeh – Boh žije

"Hospodine, môj Bože, chcem ťa navždy velebiť" (Ž 30, 13).

Martin Luther raz prechádzal dlhým obdobím starostí a sklúčenosti. Jedného dňa si jeho manželka obliekla čierne smútočné šaty.

"Kto zomrel?" spýtal sa Luther.

"Boh," odpovedala manželka.

"Boh?" zhrozil sa Luther. "Ako môžeš také niečo povedať?"

"Hovorím len to, čo ty žiješ".

Luther si uvedomil, že žije tak, akoby Boh už nežil a nestaral sa o nich. Hneď nato sa jeho výzor zmenil a skormútenosť vystriedala radosť a vďačnosť.

Niekedy aj my žijeme tak, akoby bol Boh mŕtvy. Keď sme znechutení, môžeme si otvoriť knihu Žalmov. Niektorí z autorov prežili veľmi ťažké časy. Mali však jednu spoločnú črtu, ktorá ich ochránila pred zatrpknutím: vzdávali Bohu chválu a vďaku. Napríklad Dávid napísal: "Môj nárek si zmenil na tanec...Hospodine, môj Bože, chcem ťa navždy velebiť" (Ž 30, 11-12).

Reagovať na každú situáciu vďakou a chválou neznamená poprieť realitu. Je to pre nás pomoc, aby sme na vec pozreli z Božej perspektívy - ako na príležitosť zažiť Jeho moc a lásku.

Vždy keď v ťažkej situácii vyjadríme Bohu vďačnosť a chválu, vlastne hovoríme: "Boh žije!"

Myšlienka:

Nesťažuj sa na tŕne na ružiach,

ale ďakuj za ruže medzi tŕňmi.

 

Dar

Táto príhoda sa stala pred niekoľkými rokmi, keď otec zbil svoju 5-ročnú dcérku, pretože stratila nejakú vec neveľkej hodnoty. Bol čas Vianoc a dievčatko prinieslo otcovi darček a vraví mu: „Ocko, toto je pre Teba!“ Otec bol viditeľne v rozpakoch, ale jeho podráždenosť ešte vzrástla, keď otvoril krabičku a nič v nej nenašiel, bola prázdna. Nahnevane odvrkol: „Nevieš, že keď sa robia darčeky, tak sa očakáva, že v nich aj niečo je? A Ty mi dávaš prázdnu krabicu!“ Dievčatko sa na neho nechápavo pozerá a so slzami v očiach hovorí: „Ocko, .......... nie je prázdna! Vieš ako som sa namáhala, kým som ju naplnila mojimi mnohými božtekmi?“ Otec vtedy precitol, kľakol si k dcérke, objal ju a prosil o odpustenie...

Prešiel nejaký čas a chvíľková nepozornosť vodiča stála život toto dievčatko. Celý ostatný čas po jej smrti otec chránil krabičku, ktorú dostal v ono vianočné ráno od dcérky, na nočnom stolíku, pri posteli. A keď sa cítil slabý, bezmocný, keď nevedel ako ďalej, keď mu problémy prerastali cez hlavu..., vtedy otvoril krabičku a vybral z nej jeden božtek, spomínajúc si pritom na lásku, s akou ich dcérka do nej vkladala.

 

Formuje Vás BOH pre večnosť?

Pred mnohými rokmi raz jeden dobrý človek stratil prácu, minul všetky svoje úspory a prišiel o svoj dom. Jeho zármutok sa znásobil náhlou smrťou jeho drahej ženy. Jediné, čo mu zostalo, bola jeho viera a aj tá slabla.

Jedného dňa sa potuloval po okolí a hľadal prácu. Zrazu zbadal skupinu chlapov, ktorá pracovala na stavbe kostola. Jeden z chlapov ručne tesal do kameňa v tvare trojuholníka. Muž zvedavý, kam by mohol zvláštny kameň pasovať, sa kamenára spýtal: „Kam uložíš ten kus kameňa?“ Kamenár ukázal k vrcholu budovy a povedal: „Vidíš ten malý otvor, blízko vežičky? Tam ho dám. Opracovávam ho tu dole, aby dobre pasoval tam hore .

Keď muž odchádzal, mal oči plné sĺz. Prostredníctvom slov „Opracovávam ho tu dole, aby dobre pasoval tam hore,“ sa mu prihovoril Boh. Tak sa mu podarilo nájsť východisko z ťažkej situácie a nový zmysel života.

Mnohí z Vás určite prežívajú obdobie utrpenia. Možno ste zakúsili zármutok, ktorý dokáže zlomiť srdce a možno Vám vzťahy s blízkymi či kolegami nevychádzajú podľa Vašich predstáv. Možno zakúšate stres každodenného života v práci alebo škole. Môže to byť stovka vecí, alebo iba jediná – niečo, čo je príliš bolestivé, aby ste sa o tom kýmkoľvek zhovárali. Údery dláta a kladiva zraňujú.

Ale držte sa svojej viery! Vzhliadnite k Bohu a Jeho Slovu pre odpoveď! Ťažkosti sú iba prechodné. Prichádza niečo omnoho lepšie. Trpké údery často vyvolajú obrovskú vnútornú silu. Modlite sa naďalej! Neopúšťajte vieru! Hľadajte vo svojom živote Boží zámer! Majster Vás musí otesať tu dole, aby ste pasovali tam hore.

 

Stopy v piesku

Jednej noci sa mi prisnil sen. So svojím Pánom som po pobreží kráčala. Na temnom nebi sa premietali obrazy z môjho života. Životný príbeh sprevádzalo dvoje stôp v piesku, jedny šľapaje moje druhé patrili môjmu Pánovi. Keď sa mi zjavil posledný obraz, pozrela som sa za seba na tie vyšliapané stopy, a aké bolo moje prekvapenie! Vidím že nejeden raz sa v piesku črtajú moje stupaje. A bývalo to práve v tých najťažších a najsmutnejších obdobiach môjho života. Dlho mi to nedávalo pokoj, až som sa v rozpakoch k Pánovi obrátila: ,,Pane, keď som sa rozhodla nasledovať Ťa, sľúbil si, že celou cestou pôjdeš so mnou a budeš sa prihovárať. Ale  videla som, že v tých najbolestnejších chvíľach môjho života sa v piesku črtali len moje stopy. Vskutku nechápem, ako si ma mohol nechať samotnú, keď som Ťa najväčšmi potrebovala.“ On zašepkal: „Dieťa moje drahé, Mám ťa rád a nikdy ťa samotnú nenechám, nikdy, ani keď doľahne ťarcha života a osud ťa bude skúšať. Tie jedny stopy, ktoré si videla, zostali práve z chvíľ, keď som ťa niesol.“ 

 

Judáš Iškariotský

Tento príbeh mi vyrozprával staručký kňaz keď som bol ešte mladý. Neskôr som sa usiloval zistiť, ako vznikol a na koho sa vzťahuje, no dodnes sa mi to nepodarilo.

Pred niekoľkými storočiami slávny maliar dostal poverenie, aby namaľoval vo veľkej katedrále kdesi na Sicílii mohutnú fresku. Freska mala predstavovať jednotlivé úseky Ježišovho života. Umelec prijal ponuku a dlhé roky pracoval na svojom diele s posvätným zápalom. Po rokoch bol s maľbou už takmer hotový. Na fresku chýbali už len hlavy dvoch významných osobností: malého Ježiša ako sa vracia z Jeruzalema po prvej púti a Judáša Iškariotského. Umelec dlho hľadal niekoho, kto by mu mohol stáť ako model pre tieto dve tváre, no nemohol nájsť nikoho, kto by zodpovedal jeho predstavám. Jedného dňa, ako sa bezcieľne prechádzal po starých uliciach mesta, zazrel skupinku chlapcov ako sa hrali. Medzi nimi bol aj  dvanásťročný chlapček. Keď umelec uvidel jeho tvár, srdce sa mu silne rozbúšilo, bola to tvár anjela i keď v tej chvíli trochu    špinavá tvár anjelskej čistoty a nevinnosti. Majster zaraz vzal chlapca so sebou aby mu stál za model a po niekoľkých dňoch usilovnej práce  jagala sa už na freske nevinná tvár dvanásťročného Ježiša. Ale nájsť model pre Judášovu hlavu majster nevedel. Prešli  roky, majster zostarel no zodpovedajúcu ľudskú tvár nenašiel. Právom sa obával, že jeho dielo ostane nedokončené. Po ďalších rokoch, raz poobede, sedel majster v malej vinárni pri svojom zvyčajnom poháriku vína. Zrazu dotackal sa ku dverám vinárne  zlomený úbožiak, ledva stojac na nohách a chrapľavým hlasom bedákal: -Vína!, nalejte mi trochu vína!.. Majster sa zadíval na nešťastníka a v nasledujúcej chvíli vyskočil so stoličky a náhlil  sa k žobrákovi. Chytil ho za plecia a dlho, dlho sa mu díval do zohyzdenej tváre.

-Poď so mnou, -povedal žobrákovi, -dostaneš víno, jedlo i šaty!

Konečne našiel svoj model pre Judášovu hlavu! Hneď na druhý deň sa pustil do práce a pracoval usilovne. A ako pracoval a podrobne,  presne obmaľovával jednotlivé záhyby tváre neznámeho žobráka, videl  ako sa táto tvár mení. Žobrák sa správal najprv nevšímavo, stál nehybne, no potom s hrôzou pozoroval ako strašne vyzerá jeho tvár. A keď potom zrazu zazrel na freske tvár anjelsky nevinného Ježiša, zmocnilo sa ho také vzrušenie, že majster musel prestať maľovať.

-Bratku -povedal mu, -čo sa ti stalo?

Žobrák, model Judáša Iškariotského sa bolestne rozplakal a zakrýval si tvár -ani čo by sa za ňu hanbil.

Nepamätáš sa na mňa? -spýtal sa maliara. -Raz, pred rokmi, stál som ti tu ako model pre -dvanásťročného Ježiša.

Bonnie Chamberlin

 

Obetný baránok

Desiati dedinčania sa raz spolu vydali na svoje polia. Zrazu ich zastihla strašná povíchrica. Lomcovala stromami a bičovala zem. Medzi bleskami uprostred krupobitia sa utekali schovať do starého rozpadávajúceho sa kostolíka. Hromy burácali stále silnejšie a blesky besne tancovali na vežičkách chrámu. Zmocňovala sa ich hrôza. Začali sa polohlasne dohadovať, ktorý zavinil toto strašné besnenie. Báli sa, že víchrica môže všetkých zahubiť.

„Musíme nájsť vinníka,“ povedal ktosi, „a vyhnať ho.“

„Zavesíme svoje klobúky na bránu,“ povedal druhý. „Ten, ktorého klobúk zmizne prvý, je hriešnik a vydáme ho osudu.“

Všetci súhlasili. Horko – ťažko otvorili bránu a akosi sa im podarilo zavesiť na ňu svoje slamené klobúky.

Víchor hneď jeden strhol a odniesol.

Dedinčania bez milosrdenstva vyhnali majiteľa von. Chudák, ohnutý až k zemi, aby ho víchor neodniesol, vykročil do búrky. Sotva urobil pár krokov, čosi strašne zadunelo. Do kostola udrel blesk a spálil ho aj so všetkými, ktorí boli v ňom.

 

Interwiew s Bohom

,,Poď ďalej,“ povedal Boh. ,,Tak ty by si so mnou chcel urobiť interview?“

,,Ak máš čas?“ povedal som.

Boh  sa usmial a odpovedal: “Môj čas je večnosť, a preto je ho dosť na všetko.

A na čo sa vlastne chceš spýtať?“ 

,,Čo ťa na ľuďoch najviac prekvapuje?“ 

Boh odpovedal: ,,To, že ich nudí byť deťmi a tak sa ponáhľajú, aby dospeli, a keď sú dospelí, zas túžia byť deťmi. Prekvapuje ma, že strácajú zdravie, aby zarobili peniaze, a potom utrácajú peniaze za to, aby si dali do poriadku svoje zdravie. Prekvapuje ma, že sa natoľko strachujú o svoju budúcnosť, že zabúdajú na prítomnosť, a tak vlastne nežijú ani pre prítomnosť, ani pre budúcnosť. Prekvapuje ma, že žijú, akoby nikdy nemali umrieť, a že umierajú , akoby nikdy nežili.“

Boh ma vzal za ruku a chvíľu sme mlčali. Potom som sa spýtal: ,,Čo by si chcel ako rodič naučiť svoje deti?“

Boh sa usmial a povedal: ,,Chcem, aby poznali, že nemôžu nikoho donútiť, aby ich miloval. Môžu len dovoliť, aby ich druhí milovali. Chcem, aby poznali, že najcennejšie nie je to, čo v živote majú, ale koho majú. Chcem, aby poznali, že nie je dobré porovnávať sa s druhými. Každý bude súdený sám za seba, nie preto, že je lepší alebo horší ako iní. Chcem, aby poznali, že trvá len pár sekúnd spôsobiť ľuďom, ktorých milujeme, hlboké rany, ale trvá veľa rokov, kým sa také rany zahoja. Chcem, aby sa naučili odpúšťať, odpúšťať skutkom. Chcem, aby vedeli, že sú ľudia, ktorí ich veľmi milujú, ale ktorí nevedia, ako svoje city vyjadriť. Chcem, aby vedeli, že za peniaze si môžu kúpiť všetko, okrem šťastia. Chcem, aby poznali, že skutočný priateľ je ten, kto o nich všetko vie, a aj tak ich má rád. Chcem, aby poznali, že vždy nestačí, aby im odpustili druhí, ale že oni sami musia odpúšťať.“

Chvíľu som sedel a tešil sa z Božej prítomnosti. Potom som Bohu poďakoval, že si na mňa urobil čas. Poďakoval som mu za všetko, čo pre mňa a moju rodinu robí. A Boh odpovedal: „Kedykoľvek. Som tu dvadsaťštyri hodín denne. Len sa spýtaj a ja ti odpoviem.“

Ľudia zabudnú, čo ste povedali. Ľudia zabudnú, čo ste urobili, ale nikdy nezabudnú, ako sa vedľa vás cítili.

 

Prečo žena plače?

Malý chlapec sa spýtal mamy:

„Prečo plačeš?“

„Pretože som žena,“ povedala mu.

„Nerozumiem,“ povedal syn.

Jeho mama ho len objala a povedala:

„A nikdy ani neporozumieš.“

Neskôr sa chlapec opýtal svojho otca:

„Prečo sa mi zdá, že mama plače bez dôvodu?“

„Všetky ženy plačú bez dôvodu,“ bolo všetko, čo mohol otec odpovedať.

Malý chlapec vyrástol a stal sa mužom, avšak stále nerozumejúc, prečo ženy plačú.

Nakoniec zavolal Bohu a keď sa dovolal, spýtal sa:

„Bože, prečo sa ženy rozplačú tak ľahko??“

Boh odpovedal:

„Keď som stvoril ženu, musela byť výnimočná. Stvoril som jej plecia dosť silné na to, aby uniesla váhu sveta, ale natoľko jemné, aby poskytovali pohodlie.

Dal som jej vnútornú silu, aby vydržala pôrod dieťaťa a odmietnutie, ktoré veľa ráz okúsi od svojich detí.

Dal som jej tvrdosť, ktorá jej pomôže stále pokračovať, keď sa všetci ostatní vzdávajú, a starať sa o svoju rodinu napriek chorobám a únave bez sťažovania sa.

Dal som jej cit milovať svoje deti za všetkých okolností, dokonca aj vtedy, ak ju jej dieťa hlboko ranilo.

Dal som jej silu prijať svojho manžela napriek jeho chybám a sformoval som ju z jeho rebra, aby chránila jeho srdce.

Dal som jej múdrosť, aby vedela, že dobrý manžel nikdy neraní svoju ženu, ale niekedy skúša jej silu a rozhodnosť stáť vedľa neho bez výhrad.

A nakoniec som jej dal slzu, ktorú vyroní, ktorá je výlučne jej, aby ju použila kedykoľvek je to potrebné.“

 

Toto som urobil pre teba

Gróf Zinzerdorf ešte ako mládenec navštívil obrazáreň v Dűsseldorfe. Na jednom z vystavovaných obrazov bol namaľovaný ukrižovaný Kristus. Pod obrazom bolo napísané: TOTO SOM UROBIL PRE TEBA, ČO UROBÍŠ TY PRE MŇA? Mladý gróf stál dlho pod obrazom, pretože táto jednoduchá veta hlboko zasiahla jeho srdce...

Tento zážitok pomohol k veľkému obratu v jeho živote. Svoj život odovzdal Pánovi Ježišovi Kristovi. Obraz ho oslovil a poukázal na Božiu lásku neodolateľným spôsobom. Mladý Zinzerdorf pochopil, že Pán Ježiš Kristus zaňho zomrel. A preto chcel urobiť niečo pre Ježiša aj on. Už vedel pre koho a prečo žije. Odovzdal celý svoj život do Jeho služieb a stal sa hlásateľom evanjelia.

Aj dnes kresťania zvestujú radostné posolstvo evanjelia. Je to našim poslaním. Pán Ježiš Kristus za nás obetoval svoj život. Jeho smrť na kríži na Golgote bola nevyhnutná, pretože inak by sme všetci zahynuli.

Biblia hovorí, že všetci ľudia sú hriešnici. A hriechy oddeľujú od Boha. Vedú ľudí do večného zahynutia. Boh však ľudí miluje a nechce, aby išli do zahynutia, preto poslal svojho Syna Ježiša Krista na svet. A On poslúchol. Nielen že sa narodil na tento svet, ale na ňom aj zomrel. Sám bol bez hriechu a práve preto mohol náš problém s hriechom vyriešiť. Miloval nás a preto bol ochotný za nás trpieť.

Božia láska k nám ľuďom je neopísateľná a nepochopiteľná. Boh miluje hriešnych ľudí! Takých, ktorí robia zle, zle zmýšľajú, sú pokryteckí, falošní, plní nenávisti a hriechu. A Boh všetku túto ľudskú špinu – všetku našu vinu vložil na svojho syna. On znášal náš trest. Lebo niekto musel byť potrestaný, aby sa naplnila Božia spravodlivosť. A On bol smrteľne ranený pre naše prestúpenia, zdrtený pre naše neprávosti... My všetci sme zblúdili ako ovce, každý z nás sme sa obrátili na svoju vlastnú cestu; a Hospodin uvalil na Neho neprávosť všetkých nás (Iz. 53,5 – 6). Boh Ho za nás obetoval – nechal Ho zomrieť. Ale smrťou sa to neskončilo! Keby len zomrel, nevykúpil by nás. Boh Ježiša pozdvihol z ríše mŕtvych – vzkriesil Ho. Ježiš žije! A my môžeme aj dnes prichádzať k Nemu, nájsť u Neho milosť a získať pokoj a večný život. Všetci. Aj ty. Boh ťa miluje, chce ťa zachrániť, a preto ťa hľadá. Necháš sa nájsť?

Grófa Zinzerdorfa našiel  v obrazárni. Tam sa ho Božia  láska  hlboko dotkla a on už nemohol odísť bez toho, aby Mu neotvoril svoje srdce. Ďakoval Mu za veľkú zachraňujúcu lásku a spasenie.

Aj teba Boh miluje. Aj ty môžeš byť zachránený. Chceš, aby ti Boh odpustil všetky hriechy, všetko zlé v tvojom živote, čo ťa zväzuje a bráni ti žiť v pokoji a radosti? Volaj k Bohu! V úprimnej jednoduchej modlitbe Mu všetko vyznaj a vyrozprávaj! Boh očistí tvoje srdce obeťou Pána Ježiša Krista a ty môžeš začať žiť nový život. Tvoj život bude bohatý a radostný.

 

J. Eveleens